František Xaver Šalda | |
český literárny kritik, novinár a spisovateľ | |
Narodenie | 22. december 1867 Liberec, Česko |
---|---|
Úmrtie | 4. apríl 1937 (69 rokov) Praha, Česko |
Podpis | |
Odkazy | |
Commons | František Xaver Šalda |
František Xaver Šalda (* 22. december 1867, Liberec – † 4. apríl 1937, Praha) bol český literárny kritik, novinár a spisovateľ.
Študoval právo, ale štúdium nedokončil. V roku 1906 však obhájil na filozofickej fakulte doktorát z umelecko-historickej problematiky (s prihliadnutím na predtým publikované texty z literárnej a umeleckej kritiky).
Pôsobil od roku 1919 ako profesor románskych literatúr na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.
Niekedy býva považovaný za vodcovskú osobnosť literárnej generácie 90. rokov. Bol spoluautorom Manifestu Českej moderny. V rokoch 1894 – 1908 písal pre redakciu Ottovho slovníka náučného heslá z českej, nemeckej, francúzskej a anglickej literatúry a zo svetového maliarstva.
Písal do mnohých časopisov (Literární rozhledy, Novina, Česká kultura, Kmen, Volné směry, Literární listy), kde sa venoval otázkam a problémom výtvarného umenia, literatúry, kultúry i politiky.
Od roku 1925 vydával časopis Tvorba (časopis pre kritiku a umenie; zaujímavosťou je, že na jeseň 1928, teda v čase, keď bola perzekvovaná komunistická tlač, odovzdal časopis Juliusovi Fučíkovi, ktorý ho s prestávkami riadil až do roku 1938). V rokoch 1928 – 1937 vydával Šaldův zápisník, v ktorom uverejňoval predovšetkým svoje umelecké kritiky a eseje, ale aj básne, prózu a politickú publicistiku.
Jeho dielo vyznačuje kritická reakcia na pozitivizmus. K najdôležitejším zdrojom jeho inšpirácie patrilo kresťanstvo, vitalizmus, Nietzscheho filozofia, ďalej literárno teoretické spisy niektorých francúzskych autorov, ktorí z pôvodne pozitivistického východiska naznačovali medze striktne pozitivistického prístupu (Taine, Guyau, Hennequin, Thibaudet).
Najväčší význam majú jeho práce o literatúre, predovšetkým literárna kritika. Je považovaný za zakladateľa českej modernej kritiky. Bol pravdepodobne najvýraznejším, najoriginálnejším a najlepším českým kritikom v medzivojnovom období.
Jeho kritiky viedli k presadeniu mladých umelcov (veľmi rýchlo doviedol rozpoznať talent). Kriticky posudzoval aj nepodarené zbierky básnikov, ktorých iných diel si vážil.
Požadoval, aby umenie vychádzalo zo života, bolo vnútorne pravdivé a neobmedzené žiadnymi ideologickými požiadavkami. Bol predstaviteľom tzv. duchovedného smeru. Vychádzal zo subjektívneho osobného zážitku a zaujatia dielom, súčasne vysvetľoval objektívne záležitosti literárnych javov.
Prekladal tiež z francúzštiny a angličtiny, zredigoval listy Jaroslava Vrchlického a riadil Melantrichovu knižnicu.