Čierny pluk

Čierny pluk[pozn 1] (iné názvy: čierne vojsko, čierna légia, Čierny pluk:261; lat. legio nigra, exercitus nigrorum, banda nera, maď. fekete sereg) bolo stále žoldnierske vojsko (resp. jeho jadro) uhorského kráľa Mateja I.

Čierny pluk vznikol v roku 1462, keď Matej I. prijal jednotky Jána Jiskru a Petra Komorovského do svojho žoldnierskeho vojska. Po bitke pri Veľkých Kostoľanoch vstúpili do čierneho pluku aj bratrícki vojaci Jána Švehlu. Istý čas tam pôsobili aj vojaci iného husitského veliteľa – Jána Talafúsa z Ostrova.

Skladal sa z 6 000 – 8 000 mužov (neskôr 10 000 – 12 000), z ktorých 1000 tvorilo ťažkú jazdu a zvyšok bola pechota, ktorá bola vyzbrojená panciermi, štítmi, kopijami a mušketami. Istý podiel mala aj ľahká jazda (husári). Výdaje na čierny pluk vyžadovali značnú časť kráľovskú rozpočtu, mesačný žold pešiaka bol 3 a pre jazdca 5 zlatých, iný zdroj uvádza: pešiak 2, ľahká jazda 2,5 a ťažká jazda 3 zlaté mesačne.

Čierny pluk patril medzi najbojaschopnejšie armády vtedajšej Európy, šlo o prvú pravidelnú a stálu uhorskú armádu. Jeho vycvičení a spoľahliví vojaci tvorili oporu pre výboje Mateja I.

Hlavný veliteľ čierneho pluku bol Matej I., významnými veliteľmi bol napr. František z Hája, Ján Tetauer, Ján Podmanický, Ján Haugwitz.

Po smrti Mateja I. v apríli 1490 bol čierny pluk zdecimovaný uhorskými feudálmi. Časť prešla do služieb Vladislava II., ktorý však nedokázal zabezpečiť pravidelný žold a tak vojaci rabovali. Vo februári 1492 ich v bitke pri Sáve porazil Pavol Kiniži na čele bandérií a insurekčného vojska. Formálne zanikol nariadením kráľa Vladislava II. zo 6. januára 1493. Zostávajúci vojaci sa pripojili k žoldnierom Francúzska (bandes noires).

Poznámky

  1. ↑ Poznámka k názvu: vznikol až po smrti Mateja I. a dodnes nie je uspokojivo vysvetlený. Mohlo ísť o pomenovanie podľa čiernej farby oblečenia a výzbroje alebo podľa čiernych stúh, ktoré vojaci nosili po smrti Mateja. V súdobých prameňoch sa vyskytuje označenie český pluk.

Referencie

  1. ↑ a b c d e f čierny pluk. In: Encyclopaedia Beliana. 1. vyd. Bratislava : Encyklopedický ústav SAV; Veda, 2003. 702 s. ISBN 80-224-0761-5. Zväzok 3. (Č – Eg), s. 109.
  2. ↑ a b c d e ČIERNE VOJSKO. In: ŠKVARNA, Dušan, et al. Lexikón slovenských dejín. 3. vyd. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2006. 381 s. ISBN 80-10-00872-9. S. 219.
  3. ↑ a b c KÓNYA, Peter, a kol. Dejiny Uhorska : (1000 – 1918).  : Citadella, 2014. 787 s. ISBN 978-80-89628-59-9. S. 151 – 152.
  4. ↑ a b c d čierny pluk. In: Encyklopédia Slovenska. 2. nezm. vyd. Zväzok I. A – D. Bratislava : Veda, 1985. 624 s. S. 473.
  5. ↑ MATEJ KORVÍN. In: Biografický lexikón Slovenska. Zväzok VI M – N. Martin : Slovenská národná knižnica; Národný biografický ústav, 2017. 795 s. ISBN 978-80-8149-079-8. S. 260 – 262.
  6. ↑ a b c d KLEIN, Bohuš; RUTTKAY, Alexander; MARSINA, Richard. Vojenské dejiny Slovenska. Zväzok I : Stručný náčrt do roku 1526. Bratislava : Ministerstvo obrany SR, . 177 s. ISBN 80-967113-1-8. S. 157 – 158.
  7. ↑ MRVA, Ivan; SEGEŠ, Vladimír. Dejiny Uhorska a Slováci. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2012. 397 s. ISBN 978-80-8046-586-5. S. 120.

Iné projekty

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Čierny pluk